Každá návšteva psychiatričky začínala vetou „Ako sa máte?“. Na čo som väčšinou odpovedal „asi dobre“. Už z toho reálne bol aj náš interný meme. Hlavne na to „asi“, ktoré som používal v podstate v každej odpovedi. A tak čo ja viem, jak sa cítim? Anyways. Medzičasom som už ale prišiel na to, ktorá škála funguje najlepšie na vyjadrenie toho, ako sa mám.
Hľadanie ideálnej škály
Ako v škole
Mám sa na jednotku. Na trojku. Na pi.. pätku. Akože v zásade je to použiteľná škála. Každý jej rozumie. No na druhej strane je trochu neintuitívna. Prečo keď sa mám na jednotku, tak to vlastne má znamenať, že sa mám super? Čo to vlastne meria? Prečo sa v škole vlastne vôbec známkuje od nízkeho čísla (dobre) k vyššiemu číslu (zle)? Wtf?
Opačne ako v škole
- „Ako sa máš?“, opýtal som sa ho.
- „Hmmm“, zamyslel sa Jerguš. „Asi tak na štvorku.“
- „Z koľkých?“, spýtal som sa zmätene.
- „No šak z 5.“, odvetil Jerguš.
- „Jak ‚No šak‘? To mi to akože malo byť jasné?“
- „Hej.“
- „Okej. Čiže sa máš zle, hej?“, pre istotu som sa opýtal.
- „Jak zle? 4 na škále od 1 po 5 znamená, že sa mám skoro najlepšie.“
- „Bráško…..“.
Okej, toto tiež nefunguje. Príliš zmätočné.