depresívny gabo

Test

2026-07-18T00:00:00Z

Dementor je preč (na teraz)

2026-07-17T00:00:00Z

Článok nemá dobrú štruktúru. Je to uba klíčom, okej? A je mi to jedno. Nevadí mi to. Čítaj ďalej a potom si toto prečítaj znova a pochopíš, prečo je dôležité, že mi ti nevadí.

Začínam cítiť, že sa niečo zmenilo. Zrazu neruminujem. Neubíjam sa. Hocičo sa stane, neanalyzujem. Žijem!

Zažil som to ale už viackrát. Navýšili sme dávku liekov, o 6 týždňov bolo lepšie a potom o pár ďalších týždňov som bol späť. Dementor sa vrátil.

Každopádne je to zaujímavé a preto si to potrebujem zapísať. Keď sa mi stav zase zhorší, tak aby som vedel, že sa viem cítiť aj inak. Lepšie.

V prvom rade musím spomenúť, ako sa depresia u mňa prejavovala. Zatiaľ som to v tejto mojej záhradke nespomínal, tak to dám sem.

Navonok som bežný život fungoval úplne normálne. Práca, rodina, práca, rodina. Čo však nebolo úplne "normálne" bolo moje vnútorné prežívanie. Deti ma vedeli veľmi ľahko vytočiť. A keď ma vytočili, tak som sa z toho nevedel dlho - hodiny až dni - dostať. Uzavrel som sa. Hovoril som si "Kua, načo je toto vlastne dobré? Toto je život? Toto mám zažívať a ešte si to aj užívať?" a podobne. Môj bežný život bol pre mna reálne utrpením, aj keď objektívne bolo (a je) všetko po piči.

Každá jedna drobnosť bola pre mňa vyčerpávajúca. Riady. Upratovanie. Čas s deťmi. Aktivity s manželkou. Nič sa mi nechcelo. Aj keď som si dovolil ísť na bike napr., tak potom prišiel nejaký taký pocit prázdnoty prípadne úzkosti z toho, že sa vraciam naspäť do "reality". A nevedel som si to ani poriadne užiť. Nič som si nevedel užiť. Všetko som iba analyzoval. A vždy som dochádzal k záveru, že vlastne by som si nemal užívať. Že by som mal robiť iba to, čo je "správne". Cvičiť. Spať 8 hodín. Byť present s deťmi. Byť pozorným manželom. Lepším programátorom. A nikdy som nevedel byť dosť. Nevedel som proste byť respektíve byť spokojný.

A teraz? Nejak som proste ok. Neriešim. Bol som pozerať futbal s kamarátmi. Fajčil som. Aj som si stavil na futbal. Pomerne veľa sa hrám (LoL-ko, asi tak 6 hodín týždenne). A nič z toho neriešim. Nič z toho mi nevadí. Nič z toho si nevyčítam. Proste ten hlas je vypnutý. Watafak? Ako?

Je možné, že sme konečne našli kombináciu liekov a dosiahli dobrú dávku a že sa konečne budem mať dobre aj dlhodobo. Reálne takto dobre som sa podľa mňa dlho nemal. Čo je úplne mega. Teším sa.

Dementor je preč. Aspoň na teraz.

Zmenil som sa. Som lepší. Je čas si to uvedomiť.

2026-07-10T00:00:00Z

Tento článok je také to semienko, ktoré zasad....nemám analógiu, proste tento článok je väčší bordel, než by som chcel, ale zverejním ho aj tak - postupne ho (snáď) upravím.

Dlhodobo bojujem s tým, že chcem byť lepším človekom. Silnejším. Zodpovednejším. Stoickejším. Lepším otcom. Lepším manželom. Lepším bikerom. Viac fit. Múdrejší. Lepší v práci. Realita je, že som násobne lepší. Vo všetkom. Len si to nejak neuvedomujem. Hm.

Viacero problémov

(blbý nadpis nakoniec, neskôr upravím)

Celá táto potreba zlepšovania je podľa mňa veľkou súčasťou mojej depresie. Stále nie som dosť. Dosť čo? Pre koho? Načo? Prečo jednoducho nedokážem akceptovať, že som ok ako som?

Ani neviem jak toto uchopiť. Kde začať? Celé toto je podľa mňa zakorenené niekde hlboko vo mne. Ako dieťa som cítil, že som milovaný, akceptovaný iba ak som podával dobrý výkon - v škole, vo futbale, v domácich prácach, whatever. Keď som nejak zlyhal, tak bolo zle nedobre. (oci, ak to náhodou niekedy budeš čítať, tak neni to výčitka, je to proste fakt a musím to pomenovať, aby som s tým vedel pracovať 😘).

A teraz, keď nerobím všetko dokonale, tak mám opäť pocit, že zlyhávam a teda že nie som milovaný resp. že nie som dosť. Ale kua kto mi definuje, čo je zlyhávanie? Prečo to vôbec potrebujem mať zadefinované? Nobody cares, či niečo spravím za deň alebo dva. Či občas fajčím. Či som skipol beh lebo sa mi nechcelo. Či som deťom spravil sladkú večeru, aby boli spoko a v kľude sme sa mohli najesť. Nobody cares.

A aj keby ich to trápilo. Tak čo? Nič. Easy. Vôbec nič.

Niekedy som sa zamýšľal nad tým, že čo by som vlastne ja robil so svojím životom, keby si fakt dokážem uvedomiť, že nobody fucking cares. Keby som proste nemal v sebe tú potrebu byť people pleaser. Čo by som robil? A reálne som na nič nedošiel.

Bikujem, aby som bol cool tato, ktorý vie 360-tku z bunnyhopu. Behám, aby som bol lepší ako ten, čo nebehá. V robote si dávam záležať, aby som dokázal, že na to mám. Doma sa snažím byť dobrým otcom, aby som sa mohol pýšiť, že ním som. Nič nerobím pre seba. Nič. Načo vlastne toto tu zverejňujem? Ja neviem vlastne.

Späť k téme

Za posledných 7 rokov som toho dosiahol fakt veľa. Deti. Byt. Auto. Brutálny rast v práci. Bojujem so svojimi zlozvykmi - wowko, alkohol, nikotín, cukor. Brutálne som zlepšil sebareguláciu pri deťoch. Trošku som možno zlepšil aj svoj psychický stav.

A kurva normálne mi nikto netlieska. Žiadne ovácie. Ľudia na ulici ma len tak obídu, jak keby som pre nich neexistoval, prípadne sa na mňa divne pozrú a potom celý deň rozmýšľam, čo je na mne divné. Nechápem. Reálne ale nechápem, prečo mám v sebe taký nejaký hlboký pocit, že mi to chýba.

Kde je moja vnútorná motivácia? Ako ju získam? Ako zistím, čo vlastne chcem?

Chcem slobodu

Ďalší dôvod prečo sa chcem zlepšovať atď je, že očakávam, že keď dosiahnem túto moju "dokonalosť", tak konečne budem slobodný. Slobodný od túžob, zlozvykov, nervov, stresu. Ale reálne pred desiatimi rokmi som si hovoril, že keď dosiahnem to, čo som dosiahol teraz (a aj výrazne menej), tak že tu bude ono. Že to bude dosť. Aaahm, zjavne to tak úplne nefunguje.

Takže treba zvoliť inú stratégiu. Stratégiu uvedomenia a spokojnosti. Easy. Keď len to.

Mám sa trochu lepšie!

2026-07-09T00:00:00Z

Nemám tu toho ešte napísaného veľa - okej, nemám tu napísané ešte nič. Ale teraz mi napadlo, že depresívny Gabo nemusí byť iba o tých hlbokých depresiách. Ale môže byť aj o obdobiach, kedy sa mám reálne lepšie. Ten dôvod ale nie je úplne príjemný. Je to totiž preto, lebo chcem ukázať, že aj keď sa depresívny človek má lepšie, tak sa má stále horšie, ako by sa mať chcel (chcel som najprv napísať, že sa mám horšie ako bežný človek, ale IMO prežívanie každého človeka je silno relatívne, takže sa neodvážim s kýmkoľvek porovnávať).

Čo teda znamená, že sa mám lepšie?

Znamená to, že nerozmýšľam nad zmyslom všetkého. Že veci robím preto, že ich spraviť treba a pomerne málo rozmýšľam nad tým, že jak sa ti zrovna nechce umývať riady. Proste to spravím.

Keď sa mám zle, tak aj blbé naloženie umývačky môže byť problém lebo pri tom dokážem začať riešiť také veci ako … nemám príklad, proste viem sa začať motať v hlave. A takto sa viem motať v hlave kvôli hocičomu a je to mega vyčerpávajúce.

Čiže to je asi najväčšia zmena. Za bežných okolností neruminujem.

Stále som ale labilný

Aj keď sa mám lepšie, tak sa viem veľmi jednoducho dostať do ruminácie. Do hľadania zmysla v hocičom. Do ubíjania seba sa. Proste medzi mojím bytím OK (0 až 1 na škále -5 až 5 - o tejto škále musím tiež niekedy napísať, noted) do bytia v pečku (-3) je akokeby veľmi tenučké sklo. Stačí mierne tuknutie a bam. Deň v piči.

Okej, keďže sa mám lepšie, tak nie celý deň, ale zopár hodín určite. A je to extrémne vyčerpávajúce. Napr. veľmi veľa situácií s deťmi vie byť vyčerpávajúcich aj pre bežného človeka (bežný človek vs človek depresívny - nápad na ďalší článok, noted). Pre človeka s depresiou (resp. pre mňa, keďže nie som psychiater a o depresii ostatných ľudí viem veľké nič) je hocijaká výchylka od očakávaní proste kolaps celého systému, úplné zrútenie až do toho, že "kks dajte mi nôž, nech si uvoľním ten tlak z krku". Nice. Tu toto "semienko" článku zatiaľ zabalím.

Pointa je, že aj keď sa mám lepšie, tak stále je to dosť na kkt. Ale to isté podľa mňa vieš povedať aj ty. Aj on. Aj ona. Hocikto. Je to relatívne. A preto je depresia taká svina. Je vôbec skutočná?

Štyri roky bez alkoholu

2026-07-05T00:00:00Z

(Obsah doplním nabudúce.)

Prečo táto stránka vôbec existuje?

2026-07-04T00:00:00Z

Ako to celé začalo

Nápad na túto stránku prišiel na rozlúčke so slobodou. Už predtým som sa rozhodol, že by som niekedy chcel začať verejnejšie rozprávať o svojom príbehu s depresiou.

Keď som na tej rozlúčke už tretíkrát opakoval ten istý príbeh a ráno som nemal čo robiť, kým všetci ešte spali, tak som si kúpil doménu a Claude vytvoril stránku.

A tu sme!

Kto som?

Kamaráti ma poznajú, tak im som toto intro hovoriť nemusel, ale tu ho spomeniem. Som depresívny Gabo. 32-ročný programátor, otec dvoch detí – Kubko (5r) a Lucka (3r) – a proste pomerne obyčajný týpek. A nejak sa teda stalo, že (vraj*) mám depresiu.

* „vraj“ pretože s tým ešte stále nie som stotožnený a diagnostika depresie žiaľ nie je úplne presná.

Čo to znamená?

Znamená to, že ma tak trošku prestal baviť život prípadne to, že som si uvedomil, že ma už dlhšie nebaví. Prejavovalo sa to tak, že som vkuse "pred-nasratý" - nenapadá mi lepší slovenský výraz; po anglicky by som povedal, že som bol irritable alebo on-edge. Akákoľvek drobnosť s deťmi ma privádzala do úplneho hnevu, výbuchu.

To samozrejme nie je jediné - deti vedia človeka silno vytočiť. Keď sa tieto výbuchy udiali, tak som si to potom strašne vyčítal, hanbil som sa a ubíjal som sa.

tuto sekciu som zacal upravovat, no nedoupravoval

Znamená to, že som si asi pred tromi rokmi uvedomil, že ma nejak nebaví život a že všetko nejak nedávam. Rodina, práca, rodina, práca, rodina, práca – a teda málo času na seba, manželku, kamarátov a tak všeobecne. A tak som sa nejak rozhodol, že by som s tým asi mal niečo robiť. Tak som začal chodiť na terapiu.

Tam som chodil tak tri mesiace pravidelne – raz týždenne, prípadne raz za dva týždne. A bolo to fajn. Potom som si dal na nejaký čas prestávku, že šak sa mám lepšie, potom som zas išiel zopárkrát, a zase prestávka, a zase som išiel, a tak.

Takto prebehol rok a uvedomil som si, že sa stále necítim dobre, respektíve, že sa cítim dosť zle. A tak som si povedal, že skúsim ísť k psychiatričke. Samozrejme, to nebolo len tak – robil som si okolo toho research, radil som sa s Claude-om (🙈), googlil som, čítal som, konzultoval som s manželkou aj s terapeutkou a podobne. A tak som išiel.

Aj napriek researchu som netušil, čo presne ma u psychiatričky čaká. Nevedel som, či sa robia nejaké testy, alebo či sa proste iba porozprávame, alebo čo. A pani doktorka sa ma teda pýtala nejaké otázky (konkrétne otázky spíšem inokedy). Ja som na tie otázky odpovedal a pani doktorka z mojich odpovedí usúdila, že mám reaktívnu depresiu a teda že mi nasadí antidepresíva.

A tam sa začal môj príbeh. Mám pocit, že by som tu k tomu mal napísať viac, ale zároveň k tomu mám toľko čo povedať, že sa to do tohto úvodného článku úplne nehodí.

Inak keď to teraz čítam, tak mám pocit, že môj reseach o psychiatrii, depresii a antidepresívach nebol moc dôkladný 😅. Je zároveň aj dosť možné, že si to úplne nepamätám.

Ten príbeh, ktorý som opakoval

Takže ako znel ten príbeh, ktorý som opakoval? Väčšinou to začalo otázkou, čo mám nové. Na to som odpovedal, že skúšam ďalšiu kombináciu liekov na depresiu. A keď ľudia, s ktorými som da práve rozprával ešte nevedeli o mojej depresii, tak to pokračovalo tým, že "Ty máš depresiu?" a ja že "Nó hej, asi hej", prípadne "Áno, berieš antidepresíva? Prečo?" a na to bola odpoveď "Tak nemal som sa dobre a tak som nakoniec šiel až k psychistričke a tá mi predpísala lieky". A potom to pokračovalo ďalšími otázkami, ktoré už spíšem trochu štrukturovanejšie. Here it goes.

Dva roky – od júna 2024 – beriem antidepresíva.

(Toto ešte doplním nabudúce.)

Kto to vie

V zásade som sa vôbec otvoril o tom, že mám depresiu. Zopár kamarátov to už vedelo. Sestra to vie už dlhšie. Bratovi a rodičom som to povedal iba nedávno.