Zmenil som sa. Som lepší. Je čas si to uvedomiť.
Tento článok je také to semienko, ktoré zasad....nemám analógiu, proste tento článok je väčší bordel, než by som chcel, ale zverejním ho aj tak - postupne ho (snáď) upravím.
Dlhodobo bojujem s tým, že chcem byť lepším človekom. Silnejším. Zodpovednejším. Stoickejším. Lepším otcom. Lepším manželom. Lepším bikerom. Viac fit. Múdrejší. Lepší v práci. Realita je, že som násobne lepší. Vo všetkom. Len si to nejak neuvedomujem. Hm.
Viacero problémov
(blbý nadpis nakoniec, neskôr upravím)
Celá táto potreba zlepšovania je podľa mňa veľkou súčasťou mojej depresie. Stále nie som dosť. Dosť čo? Pre koho? Načo? Prečo jednoducho nedokážem akceptovať, že som ok ako som?
Ani neviem jak toto uchopiť. Kde začať? Celé toto je podľa mňa zakorenené niekde hlboko vo mne. Ako dieťa som cítil, že som milovaný, akceptovaný iba ak som podával dobrý výkon - v škole, vo futbale, v domácich prácach, whatever. Keď som nejak zlyhal, tak bolo zle nedobre. (oci, ak to náhodou niekedy budeš čítať, tak neni to výčitka, je to proste fakt a musím to pomenovať, aby som s tým vedel pracovať 😘).
A teraz, keď nerobím všetko dokonale, tak mám opäť pocit, že zlyhávam a teda že nie som milovaný resp. že nie som dosť. Ale kua kto mi definuje, čo je zlyhávanie? Prečo to vôbec potrebujem mať zadefinované? Nobody cares, či niečo spravím za deň alebo dva. Či občas fajčím. Či som skipol beh lebo sa mi nechcelo. Či som deťom spravil sladkú večeru, aby boli spoko a v kľude sme sa mohli najesť. Nobody cares.
A aj keby ich to trápilo. Tak čo? Nič. Easy. Vôbec nič.
Niekedy som sa zamýšľal nad tým, že čo by som vlastne ja robil so svojím životom, keby si fakt dokážem uvedomiť, že nobody fucking cares. Keby som proste nemal v sebe tú potrebu byť people pleaser. Čo by som robil? A reálne som na nič nedošiel.
Bikujem, aby som bol cool tato, ktorý vie 360-tku z bunnyhopu. Behám, aby som bol lepší ako ten, čo nebehá. V robote si dávam záležať, aby som dokázal, že na to mám. Doma sa snažím byť dobrým otcom, aby som sa mohol pýšiť, že ním som. Nič nerobím pre seba. Nič. Načo vlastne toto tu zverejňujem? Ja neviem vlastne.
Späť k téme
Za posledných 7 rokov som toho dosiahol fakt veľa. Deti. Byt. Auto. Brutálny rast v práci. Bojujem so svojimi zlozvykmi - wowko, alkohol, nikotín, cukor. Brutálne som zlepšil sebareguláciu pri deťoch. Trošku som možno zlepšil aj svoj psychický stav.
A kurva normálne mi nikto netlieska. Žiadne ovácie. Ľudia na ulici ma len tak obídu, jak keby som pre nich neexistoval, prípadne sa na mňa divne pozrú a potom celý deň rozmýšľam, čo je na mne divné. Nechápem. Reálne ale nechápem, prečo mám v sebe taký nejaký hlboký pocit, že mi to chýba.
Kde je moja vnútorná motivácia? Ako ju získam? Ako zistím, čo vlastne chcem?
Chcem slobodu
Ďalší dôvod prečo sa chcem zlepšovať atď je, že očakávam, že keď dosiahnem túto moju "dokonalosť", tak konečne budem slobodný. Slobodný od túžob, zlozvykov, nervov, stresu. Ale reálne pred desiatimi rokmi som si hovoril, že keď dosiahnem to, čo som dosiahol teraz (a aj výrazne menej), tak že tu bude ono. Že to bude dosť. Aaahm, zjavne to tak úplne nefunguje.
Takže treba zvoliť inú stratégiu. Stratégiu uvedomenia a spokojnosti. Easy. Keď len to.