Prečo táto stránka vôbec existuje?
Ako to celé začalo
Nápad na túto stránku prišiel na rozlúčke so slobodou. Už predtým som sa rozhodol, že by som niekedy chcel začať verejnejšie rozprávať o svojom príbehu s depresiou.
Keď som na tej rozlúčke už tretíkrát opakoval ten istý príbeh a ráno som nemal čo robiť, kým všetci ešte spali, tak som si kúpil doménu a Claude vytvoril stránku.
A tu sme!
Kto som?
Kamaráti ma poznajú, tak im som toto intro hovoriť nemusel, ale tu ho spomeniem. Som depresívny Gabo. 32-ročný programátor, otec dvoch detí – Kubko (5r) a Lucka (3r) – a proste pomerne obyčajný týpek. A nejak sa teda stalo, že (vraj*) mám depresiu.
* „vraj“ pretože s tým ešte stále nie som stotožnený a diagnostika depresie žiaľ nie je úplne presná.
Čo to znamená?
Znamená to, že ma tak trošku prestal baviť život prípadne to, že som si uvedomil, že ma už dlhšie nebaví. Prejavovalo sa to tak, že som vkuse "pred-nasratý" - nenapadá mi lepší slovenský výraz; po anglicky by som povedal, že som bol irritable alebo on-edge. Akákoľvek drobnosť s deťmi ma privádzala do úplneho hnevu, výbuchu.
To samozrejme nie je jediné - deti vedia človeka silno vytočiť. Keď sa tieto výbuchy udiali, tak som si to potom strašne vyčítal, hanbil som sa a ubíjal som sa.
tuto sekciu som zacal upravovat, no nedoupravoval
Znamená to, že som si asi pred tromi rokmi uvedomil, že ma nejak nebaví život a že všetko nejak nedávam. Rodina, práca, rodina, práca, rodina, práca – a teda málo času na seba, manželku, kamarátov a tak všeobecne. A tak som sa nejak rozhodol, že by som s tým asi mal niečo robiť. Tak som začal chodiť na terapiu.
Tam som chodil tak tri mesiace pravidelne – raz týždenne, prípadne raz za dva týždne. A bolo to fajn. Potom som si dal na nejaký čas prestávku, že šak sa mám lepšie, potom som zas išiel zopárkrát, a zase prestávka, a zase som išiel, a tak.
Takto prebehol rok a uvedomil som si, že sa stále necítim dobre, respektíve, že sa cítim dosť zle. A tak som si povedal, že skúsim ísť k psychiatričke. Samozrejme, to nebolo len tak – robil som si okolo toho research, radil som sa s Claude-om (🙈), googlil som, čítal som, konzultoval som s manželkou aj s terapeutkou a podobne. A tak som išiel.
Aj napriek researchu som netušil, čo presne ma u psychiatričky čaká. Nevedel som, či sa robia nejaké testy, alebo či sa proste iba porozprávame, alebo čo. A pani doktorka sa ma teda pýtala nejaké otázky (konkrétne otázky spíšem inokedy). Ja som na tie otázky odpovedal a pani doktorka z mojich odpovedí usúdila, že mám reaktívnu depresiu a teda že mi nasadí antidepresíva.
A tam sa začal môj príbeh. Mám pocit, že by som tu k tomu mal napísať viac, ale zároveň k tomu mám toľko čo povedať, že sa to do tohto úvodného článku úplne nehodí.
Inak keď to teraz čítam, tak mám pocit, že môj reseach o psychiatrii, depresii a antidepresívach nebol moc dôkladný 😅. Je zároveň aj dosť možné, že si to úplne nepamätám.
Ten príbeh, ktorý som opakoval
Takže ako znel ten príbeh, ktorý som opakoval? Väčšinou to začalo otázkou, čo mám nové. Na to som odpovedal, že skúšam ďalšiu kombináciu liekov na depresiu. A keď ľudia, s ktorými som da práve rozprával ešte nevedeli o mojej depresii, tak to pokračovalo tým, že "Ty máš depresiu?" a ja že "Nó hej, asi hej", prípadne "Áno, berieš antidepresíva? Prečo?" a na to bola odpoveď "Tak nemal som sa dobre a tak som nakoniec šiel až k psychistričke a tá mi predpísala lieky". A potom to pokračovalo ďalšími otázkami, ktoré už spíšem trochu štrukturovanejšie. Here it goes.
Dva roky – od júna 2024 – beriem antidepresíva.
(Toto ešte doplním nabudúce.)
Kto to vie
V zásade som sa vôbec otvoril o tom, že mám depresiu. Zopár kamarátov to už vedelo. Sestra to vie už dlhšie. Bratovi a rodičom som to povedal iba nedávno.