Kto som?
Kamaráti ma poznajú, tak som im toto intro hovoriť nemusel, ale tu ho spomeniem. Som depresívny Gabo. 32-ročný programátor, otec dvoch detí – Kubko (5r) a Lucka (3r) – a proste pomerne obyčajný týpek. A nejak sa teda stalo, že (vraj*) mám depresiu.
* „vraj“ pretože s tým ešte stále nie som stotožnený a diagnostika depresie žiaľ nie je úplne presná.
Čo to znamená?
Znamená to, že ma tak trošku prestal baviť život, alebo že som si uvedomil, že ma už dlhšie nebaví. Prejavovalo sa to tak, že som bol vkuse "pred-nasratý" - nenapadá mi lepší slovenský výraz; po anglicky by som povedal, že som bol irritable alebo on-edge. Akákoľvek drobnosť s deťmi ma privádzala do úplného hnevu, výbuchu.
To samozrejme nie je jediné - deti vedia aj "obyčajného" človeka poriadne vytočiť. Dialo sa ale to, že som sa často vedel "zacykliť" v seba-ubíjajúcich myšlienkach typu - "Načo je toto vlastne dobré?", "Nebolo by rodine bez mňa lepšie?", "Jak môžem byť tak slabý a nezvládať to, keď si reálne žijeme lepšie ako 90% svetovej populácie?" a podobne. Tieto myšlienky sú podľa mňa celkom bežné. Občas. Problémom ale bolo, že ja som ich mal v podstate furt pokiaľ som od nich neunikal nejakou dopamín-generujúcou aktivitou napr. kompetitívne video hry (WoW, CS, LoL), cigarety, doom scrolling, youtube a podobne. Práca bola tiež nejakým spôsobom únik, aj keď istým spôsobom ma vedela tiež stresovať a spôsobovať seba-hodnotiace myšlienky.
V skratke - rodina, práca, rodina, práca, rodina, práca – a teda málo času na seba, manželku, kamarátov a tak všeobecne. Veľa sme o tom samozrejme debatovali aj s manželkou. A tak nejak sme sa nakoniec rozhodli, že by som s tým asi mal niečo robiť. Tak som začal chodiť na terapiu.
Terapia (sedenia s psychologičkou)
O terapii niekedy napíšem viac, teraz len také kratšie intro.
Na terapie som chodil tak tri mesiace pravidelne – raz týždenne, prípadne raz za dva týždne. A bolo to fajn. Potom som si dal na nejaký čas prestávku, že šak sa mám lepšie, potom som zas išiel zopárkrát, a zase prestávka, a zase som išiel, a tak.
Takto prebehol rok a uvedomil som si, že sa stále necítim dobre, respektíve, že sa cítim dosť zle. A tak som si povedal, že skúsim ísť k psychiatričke. Samozrejme, to nebolo len tak – robil som si okolo toho research, radil som sa s Claude-om (🙈), googlil som, čítal som, konzultoval som s manželkou aj s terapeutkou a podobne. A tak som nakoniec išiel.
Aj napriek researchu som netušil, čo presne ma u psychiatričky čaká. Nevedel som, či sa robia nejaké testy, alebo či sa proste iba porozprávame, alebo čo. A pani doktorka sa ma teda pýtala nejaké otázky (konkrétne otázky spíšem inokedy). Ja som na tie otázky odpovedal a pani doktorka z mojich odpovedí usúdila, že mám reaktívnu depresiu a teda že mi nasadí antidepresíva.
Inak keď to teraz čítam, tak mám pocit, že môj research o psychiatrii, depresii a antidepresívach nebol moc dôkladný 😅. Je zároveň aj dosť možné, že si to úplne nepamätám.
A tam sa začal môj príbeh. Mám pocit, že by som tu k tomu mal napísať viac, ale zároveň k tomu mám toľko čo povedať, že sa to do tohto úvodného článku úplne nehodí. Takže sa vidíme nabudúce.
Postupne do tohto článku popridávam linky, ktoré ťa nasmerujú k detailom o jednotlivých témach.