Keď ľuďom hovorím o svojej depresii, tak často nevedia, ako zareagovať, prípadne reagujú „nesprávne“. To nie je výčitka, skôr motivácia pre mňa to tu trošku vysvetliť. Keby som depresiu nemal, tiež by som nevedel, ako na tú informáciu reagovať. A vlastne asi by som stále zareagoval zle. Whatever, tu sú proste nejaké moje myšlienky k tomu, že depresia je reálna.
1. „Veď máš iba ťažké obdobie, to sa zlepší.“
Jop. Môže byť. Ak to obdobie vôbec prežijem.... Nie je to iba ťažké obdobie. Keďže mi už teraz zabrali lieky, tak viem povedať, že fakt to nie je „iba ťažké obdobie“. Je to blbosť v hlave, ktorá ťažké obdobie robí neznesiteľným. Doslova neznesiteľným.
2. „Začni cvičiť, behať, to pomôže.“
Hah, hej. Možno hej. Až na to, že behanie a cvičenie ma zrazu ničí ešte viac. Musím sa premáhať a každé premáhanie ma vyčerpáva ešte viac. Na konci dňa to môj stav ešte zhoršuje. Prečo? Netuším. Proste nedá sa. Behal som aj ako už oficiálne depresívny. Natrénoval som na polmaratón a odbehol som ho. Akurát, že vtedy ma to z nejakého dôvodu bavilo. Akonáhle sa mi prestalo „chcieť“, už sa k tomu neviem znova dokopať a každé dokopávanie zhoršuje môj psychický stav.
3. „Nájdi si hobby.“
Hmmm. Mám hobby. Kompetitívne video hry. Občas bike. Keď sa mi chce, tak beh. Pozeranie YouTube videí. Prípadne chill pri vodnej fajke alebo pive a cige..... Všetko sú to ale aktivity, ktoré nejakým spôsobom môj stav zhoršujú. Hry produkujú „umelý“ dopamín. Bike z nejakého dôvodu zhoršuje môj stav, lebo neprogresujem dosť rýchlo. Beh je fajn, ale často sa mi proste nechce. YouTube videá, vodná fajka, pivo, ciga sú obviously not ideal.
Nič iné ma jednoducho nebaví. Nenapĺňa. Nevidím v tom zmysel. Hľadať niečo nové je náročné. Chce to ďalšie premáhanie. A v začarovanom cykle bežného života je to nereálne. Okej, reálne, ale ťažké. Všetko ťažké je nereálne. Wait, what?
4. „Začni sa stretávať s ľuďmi.“
Easier said than done. Ako sa mám stretávať s ľuďmi, keď stretávanie s ľuďmi mi spôsobuje stres. Nemám čo pozitívne ľuďom dať. Neviem sa s nimi rozprávať. Stresuje ma to. A nechce sa mi. Je to proste ťažká aktivita. A to sa teraz mám už lepšie a nechce sa mi stále. V hĺbke depresie tento stav bol ešte horší. Toto je ale možno aj na samostatný článok.
5. „Spomaľ. Oddychuj. Kašli na to.“
Kks. Toto mi spôsobuje úzkosť už len, keď to píšem. Ako mám spomaliť? Rodina potrebuje papať – musím pracovať. Rodina potrebuje pozornosť – musím byť s nimi. Rodina potrebuje whatever – musím. Musím. Musím. Musím. A v depresívnej hlave je efekt všetkého „musím“ jednoducho znásobený. Jak mám teda spomaliť? Nič ma nebaví. Nič sa mi nechce. Musím. Easier said than done.
Na záver
Keď mi napadnú ďalšie veci, tak ich sem doplním. A znova – toto neni myslené ako výčitka ľuďom, ktorí mi takto reagujú. Skôr ako objasnenie toho, čo taká reakcia so mnou urobí a prečo to nie je také jednoduché. Je prirodzené chcieť pomôcť. Je prirodzené si to nevedieť predstaviť, keď si tým človek neprešiel. Je to ok.
A vlastne, aká je správna reakcia? Haha, šach mat. Neviem. Neviem, či existuje. Možno niečo na štýl „Oceňujem, že si sa podelil, a dúfam, že sa ti podarí z toho dostať. Keby si niečo potreboval, daj vedieť.“ Keď si ale predstavím, že sa bavím s depresívnym človekom a toto mu poviem, tak by som mal ešte nutkanie dodať „Dobre bude. Hlava hore!“. Čo je asi tiež v pohode 😅.